Po niekoľkých stretnutiach ma 45-ročná žena pozvala k sebe domov. Počas večere som oľutoval, že som vôbec vošiel do jej bytu. Na toto som nebol pripravený.
Išiel som k Zuzane s fľašou vína a s takou hlúpou, takmer chlapčenskou náladou, že sa za to dnes hanbím.
Mám štyridsaťosem rokov. Človek by si povedal, že v tomto veku už bude rozumnejší. Nebude si domýšľať, čo žena nepovedala. Nebude po dvoch kávach stavať vzdušné zámky. Nebude obyčajné “príď, niečo pripravím” chápať ako začiatok veľkej romantickej scény.
Ale nie.
Martin je zjavne miestami stále romantik. A miestami hlupák. Niekedy sa tieto miesta zhodujú dokonale.
So Zuzanou sme sa zoznámili na zoznamke pred mesiacom. Najprv sme si písali. Potom sme sa stretli v kaviarni. Potom ešte raz. Páčila sa mi.
Nebudem klamať.
Usmievala sa teplo, počúvala pozorne, žartovala prirodzene. Bez tých výsluchov, ktoré človek po štyridsiatke už dobre pozná:
— Máš vlastný byt?
— Kde býva tvoja bývalá žena?
— Máš dlhy?
— Ako to máš s dôchodkom?
Bolo s ňou ľahko.
Prechádzali sme sa po centre Bratislavy, pili kávu, rozprávali sa o filmoch, práci a o tom, že rande v našom veku niekedy pripomína pracovný pohovor s malou nádejou na zázrak.
Ona sa smiala. Ja som sa smial. Mal som pocit, že si rozumieme.
Potom ma pozvala k sebe.
— Príď v sobotu, povedala. — Posedíme si. Niečo pripravím.
Lenže ja som, samozrejme, nepočul “niečo pripravím”.
Počul som: útulný večer, víno, rozhovory v kuchyni, možno niečo viac.
Dokonca som si vyžehlil košeľu. Sám. Žehličkou. Pre mňa je to takmer oficiálne priznanie vážnych úmyslov.
Kúpil som červené víno. Vyberal som dlho. Stál som v obchode ako someliér z okresného divadla. Vzal som nie najlacnejšie, ale ani také, aby som potom pozeral na bloček a ľutoval svoje city.
Prišiel som o siedmej.
Zuzana otvorila takmer okamžite. Mala šaty, upravené vlasy, jemný mejkap. Vyzerala pekne. Až príliš pekne na obyčajné “posedíme si”.
Vošiel som a hneď som pochopil: byt bol pripravený na môj príchod tak, akoby nemal prísť jeden muž s vínom, ale hygienická kontrola, jej mama a predseda bytového spoločenstva naraz.
Podlaha sa leskla. V chodbe voňala čistota, parfum a jedlo.
Veľa jedla.
Vošiel som do kuchyne a zastal som.
Na stole bol šalát. Potom ešte jeden šalát. Teplé jedlo v zapekacej mise. Obložené chlebíčky. Misa s nárezom. Domáce koláčiky. A polievka.
Polievka.
Na romantický večer.
Pozrel som na to všetko a povedal:
— Zuzana, čakáš celý prápor?
Zasmiala sa, ale smiech mala napätý.
— Nevedela som, čo máš rád. Tak som spravila viac vecí.
— Toto “viac vecí” by stačilo na krstiny.
Znova sa usmiala, no oči ostali vážne.
Sadli sme si. Otvoril som víno. Snažil som sa rozprávať uvoľnene. Hovoril som o práci, o susedovi, ktorý parkuje tak, akoby riadil trajekt, nie auto.
Zuzana prikyvovala a stále mi nakladala.
— Ochutnaj ešte toto.
— Je to výborné, ale už naozaj nemôžem.
— Veď si skoro nič nezjedol.
— Zuzana, toto je tretí tanier.
Zrazu stuhla.
— Nechutí ti?
— Chutí. Naozaj.
— Určite?
— Určite.
Vydýchla si tak, akoby som nepochválil večeru, ale zbavil ju rozsudku.
Vtedy som si začal všímať detaily.
Na chladničke bol zoznam. Nie nákupný, ale plán: “umyť kúpeľňu”, “utrieť okná”, “vyžehliť šaty”, “pripraviť šalát”, “nezabudnúť servítky”. Pri každom bode fajka.
Kuchynské utierky vyzerali nové. Vankúše na gauči boli zoradené dokonale. Servítky poskladané ako v reštaurácii.
Zrazu mi bolo nepríjemne.
Nie z jedla.
Z pocitu, že tá žena ma nevíta. Ona skladá skúšku.
— Zuzana, ty si sa veľmi snažila, povedal som potichu.
Pokrčila plecami.
— Prvýkrát si u mňa.
— Mohlo to byť jednoduchšie.
— Ako?
— Pizza. Víno. Rozhovor. Bez polievky.
Sklopila zrak.
— Môj bývalý muž vždy hovoril, že poriadna žena má vedieť privítať muža tak, ako sa patrí.
V tej chvíli všetky moje hlúpe očakávania stíchli.
— Hovoril to často?
— Stále. Keď bolo málo jedla, bola som lenivá. Keď niečo nevyšlo, bola som neschopná. Keď nebolo dokonale upratané, pýtal sa, kto by ma takú zniesol.
Povedala to skoro pokojne.
Mňa zamrazilo.
— A ty stále varíš tak, akoby mohol vojsť a skontrolovať to?
Neodpovedala.
Potom prudko vstala.
— Prinesiem dezert.
— Zuzana.
Zastala.
— Sadni si, prosím.
Sadla si späť. Pomaly. Ruky mala položené v lone, prsty zovreté.
Pozrel som sa na ňu a pochopil, aký som bol slepý. Ja som prišiel s vínom a vlastnými predstavami. Ona celý deň robila všetko preto, aby nezlyhala pred mužom, ktorý ju vôbec neprišiel hodnotiť.
— Ja nie som komisia, povedal som.
Zdvihla oči.
— Čo?
— Neprišiel som kontrolovať, či si dosť dobrá. Môžem tu s tebou len sedieť? Bez troch šalátov ako dôkazu?
Pery sa jej zachveli.
— Prepáč. Prehnala som to.
— Nemáš sa za čo ospravedlňovať. Niekto ťa príliš dlho učil, že lásku si musíš zaslúžiť čistou podlahou, teplou večerou a strachom, že niečo pokazíš.
Vtedy sa rozplakala.
Ticho. Bez scény. Len jej tiekli slzy.
A ja som oľutoval, že som prišiel do jej bytu, ale nie preto, že večer bol zvláštny.
Oľutoval som, že som prišiel ako muž, ktorý čaká ľahkosť, a našiel som ženu, ktorá ešte stále skladala skúšku pred vlastnou minulosťou.
Nedotkol som sa jej. Len som si sadol bližšie.
— Neviem, čo mám povedať, priznal som.
— Nič nehovor.
Tak sme sedeli.
Víno stálo v pohároch. Polievka chladla. Chladnička ticho hučala.
Po chvíli si utrela tvár.
— Bála som sa, že prídeš a pomyslíš si: štyridsaťpäť, sama, príliš sa snaží.
— Myslel som na niečo iné.
— Na čo?
— Že si pekná. Že mi je s tebou dobre. A že som si možno zbytočne žehlil košeľu, lebo ty si sa na golier aj tak nepozrela.
Zasmiala sa cez slzy.
V ten večer sa nestalo nič z toho, čo som si predstavoval cestou autom. Neostal som u nej. Nebolo pokračovanie v tom mužskom zmysle.
Odišiel som takmer o polnoci s krabičkou šalátu, dvoma koláčikmi a pocitom, že som zažil oveľa intímnejší večer, než keby sa splnil môj pôvodný scenár.
Na druhý deň som jej napísal:
“Ďalšia večera je u mňa. Sľubujem: žiadna skúška. Maximálne pizza.”
Odpísala po hodine:
“Môžem prísť bez dokonalého mejkapu?”
Napísal som:
“Najmä tak.”
O týždeň prišla. V rifliach, svetri, s vlasmi zopnutými len tak. Objednali sme pizzu, otvorili víno a rozprávali sa do druhej ráno.
Ona nič nedokazovala.
Ja som nič neočakával.
A v štyridsiatich ôsmich som konečne pochopil: skutočná blízkosť nezačína vtedy, keď žena prestiera dokonalý stôl.
Začína vtedy, keď uverí, že pri ňom môže sedieť aj nedokonalá.